Iveta si řekla, že ženskost není jen o prsou, důležitá je vnitřní krása.
Tak ono k tej ženskosti – ja by som to tak povedala, že ten mamin strach z tej straty ženskosti vlastne prešiel do mňa, keď som bola v tom štádiu, že naozaj som tie 3 mesiace mala veľké problémy s tými expandermi a tam hrozilo, že teda nič z toho nebude, že budem bez pŕs. Opäť tak isto to fungovalo ako to prijatie smrti, že v jeden deň som prijala to, že tá ženskosť nekončí tým, že nebudem mať tie prsia. Áno podarilo sa to nakoniec, ale proste bol ten deň, keď som to prijala a keď som vlastne tak vnútorne si povedala, že proste je to tak, ale tá žena vo vás ostáva. A to by som povedala, že ja osobne, neviem ako ostatné, ja osobne som pochopila, že ženskosť nie je v tých prsiach, že ženskosť je v tom nájdení toho partnerského, to, aby tá žena dávala to, čo ženy majú dávať. My zo socíku sme úplne pomýlené. A ešte my, čo sme samostatne podnikali, a my, čo sme mali samé deti. Čiže my sme úplne kdesi vedľa, takže snažím sa dostať na staré kolená do toho štádia, že si užívam to manželstvo. Vydala som sa pred dvoma rokmi, nikdy som sa nechcela vydávať. A pochopila som, že tá ženskosť vedie úplne inde. Nie je to o výstrihu, nie je to o dokonalej postave, ide to úplne, zase musím povedať, znútra. Čiže zmierila som sa, hovorím, nie preto, že som dala tú smrť pred tie prsníky, ale preto, že som pochopila, že to nie je to, čo robí ženu ženú. Že žena je vlastne to, čo znútra jej ide. Už to, že či to ostatní vedia navnímať, to je druhá vec, ale si myslím, že pokiaľ žena má to vyžarovanie, tak to každý navníma dookola. To máte ako u tých škaredých žien, čo sú škaredé jak papuče, a všetci ich chcú. To je presne o tom vyžarovaní, nie o tom, že či máte, nemáte. A je to zasa len strach. Lebo je to forma strachu: nebudem mať, čo so mnou bude. A dnes už sú fakt také podmienky, že môžte na tie rekonštrukcie ísť.