Příznaky tzv. mozkové mlhy Máriu velmi omezovaly v běžném životě.

---

Mária

• Věk v době rozhovoru: 28 let
• Věk v době diagnostikování: 25 let
• Absolvovaná léčba: alternativní antibiotická, alternativní, doplňková

• Zobrazit celý profil

Textová verze

P: Prejavovalo sa to tak, že som mala pocit, akoby sa mi zdrazu začali oslabovať alebo úplne odchádzať niektoré vyššie funkcie mozgovej kôry, niektoré intelektuálne funkcie. To sa týkalo najmä kognitívnych deficitov. Úplne som stratila logické uvažovanie. Videla som jednoduchý príklad, ktorý som nevedela vypočítať, nebola som schopná čítať pretože som nerozumela obsahu slov. Strácala som reč, vôbec som nevedela rozprávať po anglicky a aj v slovenšine som mala problémy s tým, aby som našla vhodné slová, aby som sa vyjadrila. Nemohla som sa spoľahnúť na svoj mozog. To isté pri šoférovaní. Robila som také kiksy, ktoré mi mohli spôsobiť vážny problém, takže som radšej nešoférovala. Ďalšia vec, ktorá pre mňa bola ťažká bola anhedónia, strata pocitov a emócií. Ja som ich nie že neprežívala, ja som ich vôbec nemala. Nemala som city. Vyvolalo by vo mne rovnaké pocity, keby som sa pozrela na stromy ako keby som sa pozrela na milovanú osobu. Žiadne. Bolo to nepríjemné lebo som mala pocit, že nemám rada svojich blízkých, že nemám rada ľudí okolo seba. Vtedy som sa za to obviňovala, teraz spätne si ale uvedomujem, že to boli prejavy tejto choroby. Mala som pocit, že zažívam úplnú stratu osobnosti a všetko, čo robí mňa mnou. Povahové črty, zmysel pre humor, záujem o ľudí to všetko bolo niekde v prázdnote. Bola som ako dutá schránka. Nedokázala som vnímať svet okolo seba. Mala som pocit, že pozerám na svet cez plexisklo. Ako keby som sa pozerala na nejaký záznam, ktorý sa už odohral a niekto mi ho len pustil. Ne-realita bola pre mňa neskutočná, aj keď som vedela, že to je realita, že to nie je sen. Vnímanie bolo tak iné, ako drogový zážitok, ako bad trip. Lenže keď dostanete nejakú psychotropnú látku tak viete, čím je to spôsobené a dúfate, že keď sa vylúči z tela tak to prejde. Toto nemalo príčinu a neprechádzalo to, Nemala som spomienky a prežitky. Vedela som, že sa veci stali, ale nedokázala som ich ponímať. Nedokázala som si ich vybaviť. Nemala som v pamäti zvuk detského smiechu, vôňu vianočného stromčeka, pohľad z horského štítu. Neudržala som si predstavu mesiaca alebo nočnej oblohy. Nedokázala som počúvať hudbu preto, lebo s mojim nefungujúcim mozgom bola hudba iba zvuk. Bola som len ja a moje mizerné bytie. Všetko ostatné bolo bledé. Človek berie úplne samozrejme to, že sa dokáže rozhodovať, že má nejaké logické nadanie, že dokáže rozprávať. Ja som ale zažívala obdobie, keď som normálne nevedela rozprávať a moje problémy prichádzali len s námahou. Spomínam si, ako som raz bola vonku s kamarátmi a vedela som, že je veľa hodín, že budem unavená a že by som už mala byť v posteli. Nechcelo sa mi ale ísť domov, vedela som, že autobus mi ide až za hodinu. Sedeli sme s kamarátom a rozprávali sme sa, keď zrazu prišla tá hranica, že mi mozog prestal fungovať. Bolo mi veľmi zle a vedela som, že sa nepohnem ďalej. Nedokázala som zo seba vypotiť ani slovo. On sa ma spýtal jednoduchú otázku, ako napríklad, čo budem robiť cez leto alebo ako sa má môj mladší brat, a ja som mu nedokázala odpovedať. Nedokázala som prísť na to, čo by som mu mala odpovedať. Len som sedela a pozerala sa na neho. On sedel, pozeral sa na mňa a nechápal, čo sa deje. Ako člověk v tejto situácii niekomu vysvetlí, čo sa deje? Postavila som sa a utiekla bez zaplatenia a bez rozlúčenia, Nechala som to tak a toho kamaráda som odvtedy nevidela.