A předtým? Stalo se, že nějaký doktor nebo doktorka se nechovali, jak by jste si představovala? Máte nějaký takový zážitek?

No, nemám taký. To jedine na internom, čo pán primár povedal, bolo: „No už to lepšie nebude a musíte sa zmieriť s tými bolesťami.“ To sa ma tak, nedal mi nádej. Nedal mi nádej, že tak to bude časom. Ale tak sa ma to trošku dotklo, pretože nádej človek musí mať. „No, hold, čo s vami, no? Musíte tie bolesti nejako zvládnuť a čo s vami budeme robiť, no? Čo?“ To sú niektorí bezradní. Ja viem, že ale keď zistili, že mám tu na tom pľúcnom v XXX, tak nič, nikto nič. Bude nejaká liečba, alebo budete pokračovať? Nie, proste spadla klietka po chemo a terapia „keď vám bude to, tak na interné se prihláste a tam vám pomôžu“ – takto z jedného na druhého sa vyhovárali. Ja som myslela, že to pľúcne bude pokračovať, i keď tá chemoterapia… však existujú aj iné alternatívy trebárs liečby. Čakala som niečo iné, no ale tak.

Jste teda zklamaná?

Som sklamaná, že mi nepovedali, že sa bude pokračovať v ďalšej liečbe, ale po jednej chemoterapii hotovo, nikto nič. A bolesti. Písali plno liekov, bolo napísaných všade. Lieky, a ja som  živote so žalúdkom nemala nič a vznikli mi vredy na žalúdku z toho. Trošku fakt som sklamaná, ale nemôžem im dať. Vidieť ich, no, možno že. A je tiež tam dlhá čakacia doba na odborné vyšetrenia a má určite človek poradovník a to vtedy sa až dostanete.

Tak co by jste jim poradila? Jak by měli s pacienty nějak líp jednat? Říkala jste, nebrat naději.

No práve. Pretože sa hovorí, že nádej zomiera posledná.

Je to i pro ty lékaře asi těžké…

No áno.

Když si neví rady, neumí to nějak říct.

Nejako – skúsime takú alebo takú liečbu, ale u tej rakoviny, tak oni sa vytápajú. To sú ešte neni tak prebádaná tá liečba, tak to máte u každého niečo iné. Tak hovorím, viniť ich, ale nemôžem za to. Zasa nie, že aby oblbovali tých pacientov, ale tak to takým nejakým normálnym… Niečo povedať, no takým prístupom, no.